ŠTUPEL!
...inžinier Štupel.
*13. februára 1933 ∆ † 5. mája 1983 ∆ slobodný domácí škriatok ∆ matemág s inžinierským titulom z Cambridge

Štupel bol presne ako to meno: malý a škaredý. Bol typickým príslušníkom svojho druhu, s vrásčitou kožou ružovej farby a veľkými zelenými očami. Keby náhodou niekto pojal podozrenie, že bol pekný aspon na štandardy škriatkov, veľmi by sa mýlil: Štupel nebol zďaleka bez partnerky len preto, že sa plne venoval práci a vediel si spočítať, že sa mu ženská neoplatí. Jednoducho bol tak odpudivý, že sa občas zľakol aj vlastného odrazu v zrkadle. To však neznamenalo, že by s tým aj niečo robil. Jeden čas skúšal nosiť okuliare, aby zakryl aspoň časť hlbokých vrások okolo očí, ale zle v nich videl, tak ich zjedol. Čím sa dostávame k jeho zubom, ktoré boli ako hviezdy: žlté a astronomicky ďaleko od seba.
Sčítané a podčiarknuté, zľakli sa ho nielen muklovia. Starostlivo dbával iba o svoje oblečenie, pretože ho považoval za symbol slobody a tiež si nechcel kupovať nové. Toto oblečenie pozostávalo z niečoho, čo nápadne pripomínalo muklovské montérky, a jednoduché biele košele, cez čo ešte občas nosíval vyslovene módný fialový župan. Mal veľkú zbierku šiltoviek s logami muklovských futbalových tímov a často ich aj nosíval, keď išiel na slnko. Topánky si úplne neobľúbil a nosíval ich len ak bol vonku sneh.

Štupel nebol zlý, no bol taký cholerik, že sa aj tak netešil veľkej obľube. Za normálných okolností bol len mierne mrzutý, ale keď ho niečo vytočilo (a jeho vytočilo takmer čokolvek), začalo to pravé peklo. Veci lietali, urážky tiež, ničia mama nebola v bezpečí. Rozhnevaný Štupel kričel na všetky a všetko, dokiaľ mal vzduch v pľucách, a aj keď to spravidla netrvaki dlho, nebol to príjemný zážitok. Vždy bol samotárský a nemal rád svetlo, no čo sta stal slobodným, bolo to ešte horšie. Najradšej by sa zavrel hľboko v pivnici len s kníhami a papírom na výpočty, lenže aj škriatok musiel jesť a zarábat, keď bol slobodný, do frasa. Keď ho však nechali na pokoji, bol pilný, svedomitý a neskutečne šikovný. Nevzdával sa, jeho najsilnejšími stránkami boli vytrvalosť a odhodlanie: ak sa do nečeho dal, neprestal, dokým ten diškriminant nenašiel. Tiež mu stačilo málo, ochotne pracoval aj za minimálnu mzdu, hlavne keď pri práci nestretol vela ľudí, lebo ľudia sú peklo, nielen muklovia. So zvieratami vychádzal až prekvapivo dobre, pravdepodobne preto, že s ním nemali potrebu rozprávat o každej somárine.

Štupel sa narodil dvema škriatkom, samčekovi Štúrovi a samičke Šlupke. Kokos, totálne na Pulitzera materiál, však? Mal pät starších súrodencov (Šopáka, Šikulu, Šariše, Šmolku a Šlupku II.) a jednu mladšiu sestru, Eleonoru Brežnevovnu von Gewächshaus. Žádný z nich však nebol slobodný a všichni stále slúží svojmu pánovi, hlave jednej takmer bezvýznamnej čistokrvnej rodiny z Cornwallu, a navštevoval ich iba raz za dva roky o Vianociach. A nerad, čo bolo vzájomné. Aj jeho rodičia stále žijú, len sú mierne senilní a nikdy sa nezmierili s faktom, že bol Štupel slobodný, čiže ho stále komandovali a hanbili sa zaňho, že neposlúchal svojho pána. Na pohreb mu nikto z nich neprišiel.
O samičky nemal záujem, ale to bolo úplne v poriadku, lebo samičky zase absolútne nemali záujem oňho.

Štupel sa narodil, ako väčšina domácích škriatkov, do služby v jednej menej významnej čarodejnickej rodine. Nemali sa zlo, ich pán nepatril k takým tým klasickým tyranům a robota v dome a na zahrade nebola až taká ťažká, no Štupela veľmi nebavila. Bol však veľmi inteligentný a pán ho raz zbádal, ako si pred okopáváním ráta plochu záhonov a priemernú rýchlosť roboty a odvtedy ho nechal doučovať svojho syna matematike. To ho tiež nebavilo, no nenadrel sa a mohol sa aj učiť novým vecem, aby ich lepšie vysvetlil novej generacii.
Roky plynuli, Štupel zvládal z hlavy už aj exponenciálne rovnice rešiť, s nervami bol na tom trochu horšie, no mladý pán rostol a rostol a zdálo sa, že sa brzy vrhne do politiky a nebude dalej matematiku potrebovať. Bohužiaľ, chlapec sa dočetol, ako snadné je propustiť domáceho škriatka a o Vianociach 1968 daroval Štupelovi svoje topánky. Starý pán zúril, no nemohol nič robit a Štupel bol zrazu slobodný a nezamestnaný. Mohol samozrejme požiadať o prijetí zpät, no nebol kokot a v ten okamih sa premiestnil preč.
Spočítal si, čo všetko bude potrebovať k životu, koľko zarábat a ako tie peňazi získá, a pretože mu počítanie šlo, začial okrem varenia v jednej taliánskej reštaurácii tiež studovať na matematickej fakulte univerzity v Cambridge a získal inžinierský titul. Dialkovo, samozrejme, pod menom Ludolf Cifrič. Naviazal aj nejaké tie styky s čarodejnickým svetom v Londýne a na Šikmej si v kníhkupectve kúpil Úvod do matemagie, čo mu zmenilo život. S číslami možno vediel čarovať aj predtým, no teraz to bol totálne iný level.
Aj ako inžinier s veľkou znalosťou aritmágie zostal ako kuchár v tej taliánskej reštauracii a tam sa náhodou stretol s Albusom Dumbledorom, ktorý, keď išiel pochváliť citronové gelato do kuchyne, nebol zo škriatka ani trochu prekvapený. Vypočul si Štupela, ktorý mal výjimočne celkom dobrú náladu, a po krátkom rozhovore mu ponúkol možnosť viesť seminár matemágie na Rokforte. Tieto vedol Štupel viac ako päť rokov a väčšinu študentov skôr sral ako niečo naučil, no niekto to robiť musel.
V roku 1983 mal komentovať finálové metlobalového turnaja, na ktoré však dorazili aj smrťožrúti a on bol pre výstrahu zabitý ešte pred začiatkom potýčky. Bol pochovaný na školských pozemkoch, presne ako by si to prial.

AKTUALIZÁCIE
8. 8. 2018: Som zomrel!